MYSLITELIA, HRDINOVIA A STRATÉGOVIA PROTITURECKÝCH BOJOV II.


Štúrovský hrdina zo Sihote
alebo 
nový Leonidas


Mikuláš Šubič Zrínsky


Miklós Barabás, Mikuláš Šubič Zrínsky, 1842
Miklós Barabás, Mikuláš Šubič Zrínsky, 1842

Ó, Sigoti, Sigoti,

můj zámku veselý!

Ó, Sigoti, Sigoti,

můj zámku veselý,

můj zámku prepekný!


Na tebe sem sluhoval,

dobrú vůli míval,

na tebe sem sluhoval,

dobrú vůli míval,

s dobrými junáky.


A s dobrými junáky

s tovaryši svými,

pánu Mikulášovi,

prímením Zrínimu,

obhájci silnému.

(Píseň o sigetském zámku, neznámy autor, 1566)

Pod Sihoťou na pažiti

janičiari sú pobití,

Osmani i poturice

nemusia viac holiť štice!

Zrínsky Šubič Nikola

oholil ich dohola.


(Jozef Miloslav Hurban, Zrínsky na Sihoti, 1866)

"Ja, bán Mikuláš, gróf Šubić zo Zrínu,

prisahám Bohu živému, - kráľovi, -

úbohej vlasti a svojmu vojínu:

že Sihoť túto nepoddám vrahovi,

neopustím trón, vieru, nie otčinu, -

žiť i mrieť za to vždycky súc hotový:

jak to splním, tak ráč mi pomáhati

Boh Otec a Boh Syn a Boh Duch Svätý

(Andrej Sládkovič, Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti, 1866)


Keď uhorské kráľovstvo ronilo krvavé slzy

Príbeh Mikuláša Šubiča Zrínskeho sa odohráva v 16. storočí. Bývalé Uhorské kráľovstvo je po bitke pri Moháči (1526) roztrhnuté na tri časti. Aby sa zachoval ustavičný vplyv Turkov na situáciu v Európe, podporujú svojich vazalov, najprv Jána Zápoľského, potom jeho syna Jána Žigmunda ako sedmohradské kniežatá. Sedmohradsko je naoko nezávislý štát, v skutočnosti je bábkovým štátom Osmanskej ríše. Turci sa netaja tým, že chcú ovládnuť aj posledné zvyšky tzv. Kráľovského Uhorska, ktoré im zatiaľ nepatrí. Celá krajina platí za ťažké chyby predchádzajúcich panovníkov, ktorých zaujímali viac ambície byť rímskym cisárom (Matej Korvín) a vlastniť obrovskú ríšu siahajúcu až ku Balkánu (Ľudovít Veľký z rodu Anjou, Žigmund Luxemburský), ako bezpečnosť a stabilita krajiny. Balkán bol ich výbojnou politikou rozdelený a oslabený, rútili sa cezeň hordy osmanských bojovníkov, cesta do strednej Európy bola priepustná.

Zlatý vek Osmanskej ríše

V polovici 16. storočia prežíva Osmanská ríša svoj najväčší rozmach. Za sultána Sulejmana I. zvaného aj Veľkolepý dosahuje rozlohu približne 2 273 720 km2 a rozprestiera sa na troch kontinentoch. Okrem toho ríša je dominantnou námornou silou, ktorá ovláda väčšinu Stredozemného mora. Je hlavnou súčasťou európskej politickej scény, mieša sa aj do náboženských vojen v Európe. Situácia sa začína vyvíjať zle pre Slovensko najmä po zriadení tzv. budínskeho pašaliku (provincie) v roku 1541, ktorý vznikol krátko po dobytí mesta Budín a zahrnoval územie medzi Dunajom a Tisou. Turci si tak vytvorili významné predpolie, z ktorého podnikali ďalšie útoky.

Osmanské impérium roku 1606
Osmanské impérium roku 1606

Krájanie južnej časti slovenského územia

Už v roku 1543 dobyli Turci Valpovo, Päťkostolie (Pécs), Tatu a Stoličný Belehrad (Szekesfehervár). V nasledujúcom roku budínsky miestodržiteľ Mehmed paša ešte viac rozšíril turecké panstvo. Obsadil Novohrad, Hatvan , Ostrihom a ďalšie oblasti. Strata pevností Ostrihom a Novohrad zároveň znamenala, že sa časti slovenského územia dostali pod priamu zvrchovanosť Osmanskej ríše v rámci ostrihomského a novohradského sandžaku (turecký správny okres).

Potom sa Turci vrhli na oblasť dolného Ipľa a dobýjaním hradov rozbili celú obrannú líniu na rieke Ipeľ. Salámovou metódou bolo odkrojené ďalšie koliesko Novohradu (Sečany) a vznikol sečiansky sandžak. Ani to ešte nezobudilo nekompetentnú a zle vycvičenú uhorskú armádu, ktorej chýbali skúsení velitelia. Pribúdali tragickí a osamelí hrdinovia brániaci do posledného muža hrady (Juraj Szondy na čele obrancov hradu Drégeľ) alebo strategické miesta a pozície (cisársky veliteľ Erazmus Teufel zajatý v bitke pri Plášťovciach a brutálne popravený v Istanbule). Sečiansky beg pritiahol následne k Fiľakovu, dobyl ho a vznikol fiľakovský sandžak. Toto všetko bola predohra k budúcemu ťaženiu proti hradu Sihoť (maď. Szigetvár, chorv. Siget), na ktorom bol kapitánom Mikuláš Šubič Zrínsky.

Odvádzanie kresťanských zajatcov do otroctva tureckým jazdcom, Hans Guldenmund, 16. storočie
Odvádzanie kresťanských zajatcov do otroctva tureckým jazdcom, Hans Guldenmund, 16. storočie

Veľká výprava sultána Sulejmana I. do Uhorska

Po tureckých úspechoch lokálneho charakteru sa blížila ďalšia masívna výprava jadra osmanskej armády do Uhorska. Na čelo výpravy sa postavil sám Sulejman I. V prvom rade plánoval výpravu proti hradu Eger, ktorý bol na severnom okraji budínskeho pašaliku, otvorila by sa mu tak cesta do Horného Uhorska. V Istanbule sa zhromaždila obrovská armáda v počte 80 000 osmanských vojakov, 200 diel, 7000 Moldavcov a 15 000 Tatárov a pobrala sa do Belehradu, kde sa sultán stretol so svojím vazalom Jánom Žigmundom, ktorý mu vzdal hold. Ešte v Belehrade však sultán zmenil cieľ útoku a rozhodol sa dobyť hrad Siget. Táto zmena postoja nebola vôbec náhodná a tu začína samotný príbeh Mikuláša, veľmi úspešného mladého bojovníka z váženého chorvátskeho rodu Šubič-v poradí štvrtého s menom Mikuláš. Jeho dedo, otec aj brat padli hrdinskou smrťou v bojoch proti Turkom. V tom období aj mnohé ďalšie šľachtické rodiny želeli nad stratou otcov a synov práve z tohto dôvodu (napr. rod Ilešházy, Balaša, Koháry).

Úspešná vojenská kariéra a rodinný život Mikuláša Šubiča Zrínskeho

Narodil sa v roku 1508 v Zríne Mikulášovi III. Šubičovi. Krátko po dosiahnutí plnoletosti žal prvé vojenské úspechy. Pri prvom útoku Turkov na Viedeň roku 1529, kde sa aj prvý raz dostal do kontaktu s armádou Sulejmana I. sa tak osvedčil, že mu za prejavenú udatnosť cisár Karol V. osobne udelil zlatú reťaz a daroval jazdeckého koňa. Mikuláš mal iba 21 rokov. V bitke pri Pešti roku 1542 pomohol cisárskemu vojsku so svojím oddielom (400 Chorvátov), keď zaútočil na Osmanov, v bitke pri Somlyó následne odrazil ich útok. Za vernosť cisárovi mu bol udelený titul chorvátskeho bána, ktorý zastával od roku 1542 do roku 1556. Oženil sa dvakrát. V roku 1543 s Katarínou Frankopan, s ktorou mal trinásť detí, keď ovdovel, oženil sa roku 1564 s Evou s Rožmberka, s ktorou mal jedného syna. Vlastnil rozsiahle územia v Chorvátsku a Uhorsku. Už v roku 1556 bojoval proti Turkom pri Sigete, ktorý mu zatiaľ nepatril. Tureckú armádu o sile 25 000 mužov porazil spolu s Tomášom Nádaždym a Turci museli ustúpiť. Následne ho cisár Ferdinand vymenoval v roku 1561 za kapitána vojsk na pravom brehu Dunaja, aby bránil chorvátsku vojenskú hranicu. Márne žiadal o finančné príspevky na opravy pevností, ktoré mal na starosti. Cisár podpísal mier s Turkami a o iné veci sa nestaral. Mikuláš zvažoval, že rezignuje na svoju funkciu, lebo ju nemohol zodpovedne vykonávať. Vír vojenských udalostí rozpútaných Turkami ho však vrátil naspäť k obranným akciám. Roku 1564 si vybral za svoju základňu strategicky položený Siget a viedol úspešný výpad k Szegedu.

Príčiny útoku na hrad Siget

Od roku 1566, keď sa valil do Uhorska predvoj ohromnej armády Sulejmana I., podaril sa Mikulášovi Zrínskemu husársky kúsok. Nielenže zničil turecký tábor pri Siklósi, ale úspešne znepokojoval aj široké okolie. Ku Zrínskemu sa zakrátko pripojili ďalší uhorskí obrancovia a Várpalota, Tata a Veszprém sa ocitli v domácich rukách. Sultán aj veľkovezír Sokollu Mehmed boli zlosťou bez seba a odniesol si to budínsky paša (bol za neúspechy voči Zrínskemu zaškrtený hodvábnou stuhou). Následne sa Mikuláš Zrínsky stiahol do pevnosti, ktorá bola dobre zásobená potravinami, muníciou i strelným prachom. Počet obrancov sa pohyboval v rozpätí od 2300-3000 mužov, zväčša Chorvátov. Hoci sa z pevnosti počas obliehania podarilo preniknúť cez turecké línie pár obrancom hradu so žiadosťou o posily až k cisárovi Maximiliánovi II., ktorého vojská boli pri Györe (Ráb), nikto Zrínskemu nepomohol. Aj napriek tomu, že súčasťou cisárskej armády boli jednotky jeho švagra, Viléma z Rožmberka. Uvažuje sa o tom, že cisár poznal chabé výkony českých jednotiek a považoval pomoc za zbytočnú už aj v tak beznádejnej situácii. Dodnes toto drakonické rozhodnutie mnohí bádatelia Maximilánovi II. vytýkajú. Tým bol spečatený osud statočného Zrínskeho a jeho spolubojovníkov. Siget lákal Turkov vyhliadkami na následné dobytie Viedne. Avšak netušili, do čoho idú a koľko ich to bude stáť.

Ako statoční obrancovia hradu a nepoddajného mesta spečatili krvou svoj príbeh

Napriek ťažkej situácii sa Mikuláš Zrínsky so svojimi obrancami nevzdával a neostal nečinný. 2. augusta 1566 prišli prvé predvoje stotisícovej armády Osmanskej ríše pod Siget. Zrínsky to využil a aktívne voči nim zakročil, pričom im spôsobil veľké straty. Avšak už 5. augusta 1566 dorazila aj zvyšná časť armády so sultánom na čele a utáborila sa na neďalekom kopci Simihelov, odkiaľ bol dobrý výhľad na priebeh obliehania. 6. augusta začal prvý generálny útok, ktorý sa obrancom podarilo odraziť, to isté sa opakovalo 19. augusta, vtedy už prišli po delostreleckej paľbe Turkov o časť tzv. starého mesta a museli sa stiahnuť do pevnosti. Kvôli dômyselnému systému vodných priekop sa aj napriek zrúteniu hradieb starého mesta nepodarilo Turkom uplatniť početnú prevahu a mali veľké straty. Viac ako mesiac odolával Siget obrovskej presile. Pomáhala mu aj samotná príroda. Terén bol močaristý a tureckú armádu začala kosiť epidémia úplavice (dyzentérie). Turci zvyknutí zdolávať v rýchlom slede jeden hrad za druhým začali byť demoralizovaní zo zdĺhavého a riskantného obliehania, taktiež z veľkých strát na životoch, pretože na Siget prišli predovšetkým koristiť. Okrem obyčajných vojakov a janičiarov prišla osmanská armáda aj o hlavných veliteľov útoku-o dvoch pašov (z Káhiry a Basry), pretože obrana Sigetu bola nastavená tak, aby spôsobila čo najväčšie škody v tureckom vojsku, aj za cenu doslova "kamikadze" útokov. Po počiatočnej hrôze z neustálych strát na životoch práve bezvýchodiskovosť situácie obrancov pevnosti stmeľuje. Cítia, že už nemajú čo stratiť. Vo vypätej situácii padajú spoločenské bariéry, svet mužov a žien sa prelína a obyvatelia pevnosti sa zbavujú cenností a majetku, aby sa nedostal do rúk Turkom. Neznámy autor historickej piesne z roku 1655, z ktorej sme v úvode citovali, má evidentnú snahu zvečniť pamiatku všetkých, ktorí na Sigete boli, bez ohľadu na rod, pohlavie, či vek. Medzi mimoriadne tragické momenty piesne patrí aj táto pasáž so žobrákmi:

Již víc rady nebylo...

Dvůch žebrákův starých

na bránach osadili,

knoty v ruce dali,

prachem posypali.


Čtyřiadvadceti tun

prachu vysypali.

Na bránách i na mostě

i v měste sypali,

slamu navrch dali,


kdyby sa Turci hrnuli,

aby zapálili.

Tu jích, ne-li více,

desettisíc zbili,

i sami zhynuli.

Píseň o sigetském zámku je považovaná odborníkmi za dielo s vysokou umeleckou hodnotou. Takýchto diel je na začiatku renesancie len pár, sú písané už nie v latinčine, ale v slovakizovanej češtine. Cítime v nich zreteľný baladický motív a veľmi peknú tanečnú melódiu. Spolu s historickými piesňami predstavuje vrchol slovenskej renesančnej poézie aj iná ojedinelá skladba svojho druhu-rytierska veršovaná romanca od neznámeho autora- Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého cisáre dcére (Siládi a Hadmáži, 1560). Toto dielo jasne poukazuje na to, že napriek hrôzam tureckého besnenia neboli naši predkovia žiadni šovinisti, ale dokázali reálne posudzovať ľudí podľa skutkov. Negatívnou postavou v tejto romanci je totiž jeden z uhorských pánov a nie Turkyňa.

Ľubostný príbeh v "nesprávny čas" sa odohráva aj na sigetskom zámku. V slede mnohých skupinových i osobných tragédií sa dostáva do centra pozornosti osud mladého rytiera a jeho ženy, ktorí sa len nedávno zobrali. Správy o masakrovaní obyvateľov dobytých hradov Turkami po prelomení obrany, mučenie tých, ktorí prežili útok v snahe vypáčiť z nich miesta úkrytu peňazí a majetku, kruté zabíjanie zajatcov spomaľujúcich postup osmanskej armády (starých a chorých ľudí, bezbranných detí), alebo takých, ktorých nemá kto vykúpiť zo zajatia, berie za svoje. Celá spoločnosť o tom vie. Každý si tiež premieta známy obraz hrdinských obrancov Temešváru, ktorí uverili Turkom, že si môžu zachrániť životy tým, že kapitulujú a vydajú hrad. Namiesto slobodného odchodu z hradu boli zmasakrovaní. Nikto sa nechce dostať do rúk Turkom. Obyvateľov Uhorska desia hromady odťatých hláv, ktoré si Osmani odnášajú ako trofeje po plienení obcí, hradov a miest. A tak obranci Sigetu radšej vlastnoručne ukončia život svojich rodinných príslušníkov, akoby dopustili kruté mučenie a násilie na svojich rodinách, najmä ženách a dcérach. Neznámy autor piesne venuje aspoň poslednú pamiatku dvom mladým ľuďom-mladomanželom, ktorí už nikdy osobné a rodinné šťastie nemajú šancu naplniť.

Jeden rytír statečný,

jenž též manželku mel,

nedávno jí byl pojal,

ten žalostně plakal,

nebo jí litoval.


Hned šablu svú vytáhel,

chtěl jí hlavu stíti.

Hrdla se mu chytila,

velice plakala,

prositi počala:


"Ach můj milý panáčku,

a manžele verný,

nepoškvrňuj svej ruky,

ale mne poslechni.

Dej mne oholiti.


Husarské mi šaty dej

a kůň osedlaný.

Šablu ostrú pri boku

ať mám jako i ty,

tovariši verný.


Nebo já s tebú půjdu,

brániti se budu-

tak mne žádný nepozná,

bych ja byla žena,

tvá verná družina."


Když tá pani rozkošná

na koni seděla,

Turci jí hned poznali,

že to byla žena.

Chtěli jí chytiti.


Ona nic nemeškala,

svú šablu vytrhla,

sedm Turkův jest sťala.

V prse prostrelená

dolu s koně padla.

V turbulentných časoch obdobia renesancie nebolo nič neobvyklé vidieť ženu so šabľou v ruke. Mnohé šľachtičné dostávali okrem klasickej výchovy aj lekcie narábania so sečnými a palnými zbraňami, na čo dohliadal často ich otec ako hlava rodu. Zvyšovali si tak šancu ubrániť sa lúpežným bandám či Turkom bez mužskej pomoci. Často museli veliť aj obrane hradu či pevnosti v neprítomnosti manžela.

Zhodou okolností práve Helenu, z rodu Zrínskych (1643-1703), považovali súčasníci za najodvážnejšiu ženu Európy. Vďaka dvom vydajom za protihabsburské kniežatá sa preslávila vedením obrany hradu Mukačevo, ktorý tri roky bránila s posádkou pred cisárskymi vojskami. Autorom obrazu je Károly Jakobey, 1880.
Zhodou okolností práve Helenu, z rodu Zrínskych (1643-1703), považovali súčasníci za najodvážnejšiu ženu Európy. Vďaka dvom vydajom za protihabsburské kniežatá sa preslávila vedením obrany hradu Mukačevo, ktorý tri roky bránila s posádkou pred cisárskymi vojskami. Autorom obrazu je Károly Jakobey, 1880.

Pyrrhovo víťazstvo Turkov

5. septembra 1566 sa schyľovalo k poslednej osudovej fáze dobýjania hradu. Sultán navrhol Mikulášovi Zrínskemu kapituláciu a ako protihodnotu vládu v celom Chorvátsku. Zrínsky to odmietol. Na to sultán za záhadných okolností o nejaký čas zomrel. Nevedno, či aj on podľahol úplavici, no naša historická pieseň má iné vysvetlenie:

I hned puškár Jeroným

dobre dělo nabil,

cisárov šátor zmíril,

když Soliman seděl,

vesele pil, jedel.


Práve v ten stlúp prostrední,

jenž v prostredku stojí-

hned ho vpoly ustrelil,

Solimana zmámil

a strachem podmanil.


Hned ho na zem veliká

nemoc uhodila,

do tretího dne držela,

až mu duši vzala-

tá vec byla tajná.

Smrť sultána Sulejmana I. sa stala doslova štátnym tajomstvom. Vedeli o tom iba jeho najbližší vrátane veľkovezíra. Ten urýchlene poslal správu Sulejmanovmu synovi Selimovi. Bolo to pochopiteľné, keďže turecké vojsko bolo demoralizované a oslabené epidémiou. Veľkovezír a ďalší bašovia konali za sultána.

Veľkovezír Sokullu Mehned paša
Veľkovezír Sokullu Mehned paša

7. septembra boli opäť realizované tri generálne útoky zo strany Turkov. S ťažkými stratami na strane obrancov boli odrazené. Turci neustále pálili na pevnosť delami i strelnými zbraňami, nezabudli mohutne trúbiť, aby obrancov čo najviac zastrašili.

Mikuláš Zrínsky sa chystal s posledným zvyškom asi 600 obrancov na posledný boj. 8. septembra vybuchla v juhozápadnej časti hradobného nárožia mína, ktorú sa tam podarilo nastražiť pravdepodobne tureckými potápačmi. Bol to pre Turkov jediný spôsob, ako podmínovať vodný hrad Siget. Nastalo ďalšie ostreľovanie, bol použitý grécky oheň na obrancov, ktorí sa museli stiahnuť do jadra pevnosti. Dňa 9. septembra Turci naplánovali aj uskutočnili posledný zničujúci útok. Na bubnovanie a trúbenie Turkov zareagoval Mikuláš Zrínsky tak, že pripravil obrancov k poslednému protiútoku. Nemienil totiž bezmocne čakať na to, kým Turci vtrhnú do gotického hradu-poslednej bašty obrancov- a pobijú ich tam ako zajace. Posledný raz sa prihovoril svojim spolubojovníkom. Svojou láskou k vlasti, hrdosťou a neoblomnosťou bol pre všetky ďalšie generácie, predovšetkým pre štúrovcov, obrovským príkladom vlastenca. Vyberáme najkrajšie pasáže od Andreja Sládkoviča:

Zhŕkol sa dvorom bystrý sbor sokolov,

páni zemani a slávni veľmoži, -

čo vedia s pluhom zachodiť a s roľou, -

výrobčí vlny, železa a koží, -

rovnakí teraz remeslom i vôľou,

jednak hotoví plniť zákon boží,

jednak povinní dolámať pohana,

za jasným vzorom svojho kapitána.


I vítajú ho a "živio!" volajú,

srdcia horia im a blkocú oči,

žily svalistých po ramenách hrajú,

keď hetman slávny do družiny vkročí

a jedným všetci byť sa uchom zdajú,

žiadajúc očuť hlas jeho proročí. -

Vstúpi bán do nich, - a po malej chvíli

prerečie, plný pokory a sily:


"Pánovia moji, brať a junač ľúba,

druhovia mojej i biedy i slávy!

Vidíte, aká lomcuje záhuba

ponad otčiny, ponad naše hlavy;

nikdy tak ešte nesurmila trúba

cez milé naše panónske dúbravy

a - len cez bahná krvavé Moháča

k takým sa dielam, ako naše, kráča.


"Tieto brány, to svätej Cirkvi brána,

táto veža kľúč Ježišovej viery,

tie hradby, to tŕň v oku pohana:

Kto verí, bije, a kto bije, verí!

Kráľ i rod i vlasť naša uplakaná,

bezbranní starci, deti, ženy, dcéry

kričia: oj, mužia, synovia, do poľa!

Vo vás nám spása i smrť i nevoľa! -


"Viem, nie to zvyk váš, merať nepriateľa,

nie trhovať sa s náličnicou zdaru,

nie žobrať rady od krvi a tela:

Náš obyčaj je: pokľaknúť k oltáru,

pod smrť a rany Boha-Spasiteľa,

zaspievať peklu davoriu starú, -

tak - Amen! hajdmo, do strmeňa nohu,

šabľami blysnúť - poručeno Bohu!"


Postojte! - Prvý slúchať zákon káže,

druhý nakladá vernosť a mlčanie,

potom bedlivú neústupnosť stráže,

sväte ctiť ľudu i druha imanie,

vždy napred stúpať, nikdy nazad - káže

bojovníka česť, zdar i povolanie; -

na neposlušnosť, na útek a zradu

prach a olovo - podľa vojny riadu!


Zeman - nezeman, nič pán ani sluha!

Jeden je zákon i trest i odmena:

Keď bán Zrínsky sa zákonu porúha,

prehral i život i moc svojho mena! -

Pozor! - odpásať šable druh do druha -

zdvihnúť tri prsty - dolu na kolená!

Vodca váš k sláve po tŕnistej dráhe

buď vodcom vašim i k svätej prísahe:


"Ja, bán Mikuláš, gróf Šubić zo Zrínu,

prisahám Bohu živému, - kráľovi, -

úbohej vlasti a svojmu vojínu:

že Sihoť túto nepoddám vrahovi,

neopustím trón, vieru, nie otčinu, -

žiť i mrieť za to vždycky súc hotový:

jak to splním, tak ráč mi pomáhati

Boh Otec a Boh Syn a Boh Duch Svätý,,


"Tak jeho svätá mi Evangelia!"' -

"Či tak vy tiež sa kľajete, družina? -

"Prisaháme! nás s tebou nerozdelia

útrapy žiadne, žiadna zlá hodina! -

Živo bán! zhyňte jeho nepriatelia!

Amen! vo meno i Otca i Syna

i Ducha Svätého! - Tvoje zástavy

naše žitie! - Napred, zástava slávy!!"

Bertalan Szekély, Zrínsky velí k útoku, 1885
Bertalan Szekély, Zrínsky velí k útoku, 1885

19. storočie je veľkolepým oživením pamiatky hrdinu zo Sihote. Pri príležitosti tristého výročia úmrtia je nehynúcej legende Mikuláša IV. Šubiča-Zrínskeho venovaných množstvo prác z pera najväčších osobností národného obrodenia ako Ján Kollár, Ján Hollý, Martin Hamuljak, Štefan Moyses, i mladšej generácie ovplyvnenej štúrovským vlastenectvom ako F. V. Sasinek, Andrej Sládkovič, J. M. Hurban. Kým Ján Kollár píše v Slávy dcére:

"My sme dali Uhrům Zríniho."

J. Kollár (Slavy dcera, Dunaj, 54)

Andrej Sládkovič kontruje. Štúrovci totiž nikdy nezabudnú pripomenúť slovanský pôvod "Nikolu Šubiča Zrínskeho" a oponujú tak každému, kto sa zmieril s tým, že sa počas maďarizácie stotožňovalo Uhorsko s Maďarskom a Maďarmi.

Tristo rokov! tristo rokov v zajatí

ležal Mikuláš gróf Šubić od Zrína! -

Už ide domov, - tešte sa, Chorváti,

už ide, - teš sa, slavianska rodina! -

My "Uhrom" sme ho nedali! - hľa, vráti

to, čo vzali nám, - nestranná dejina! -

Hej, učiť ide svoj národ vojvoda:

Kde žiť nevoľno, tam umrieť sloboda! -

19. storočie je zároveň mimoriadne plodným obdobím slovensko-chorvátskych vzťahov, vzájomnej podpory a spolupráce. Štúr sa osobne stretáva s chorvátskym bánom Jelačičom. Ten podporuje štúrovcov a dáva im finančnú pomoc na uskutočnenie revolúcie v Uhorsku roku 1848. Chorvátski a slovenskí vlastenci vzájomne koordinujú svoje akcie proti maďarizačnému útlaku.

Hrdinská sága rodu pokračuje alebo jablko nepadá ďaleko od stromu

Mikuláš III. Šubič-Zrínsky ešte posledný raz so svojimi spolubojovníkmi zaútočil dňa 7. septembra 1566 na Turkov valiacich sa po moste do hradu. Najprv Turkov privítalo ťažké delo, ktoré ich na moste doslova rozmetalo a urobilo miesto pre výpad obrancov Sigetu. Po prvotnom šoku zahájili turecké oddiely na Zrínskeho mužov mohutnú paľbu. Mikuláš bol zasiahnutý dvoma ranami z muškiet, smrteľnou ranou bola strela šípom do hlavy. Obrancom sa ešte podarilo stiahnuť sa späť do stredovekého bergriftu pevnosti, kam odniesli aj grófa Zrínskeho.

Po preniknutí Turkov do hradu boli obranci pobití. Nastalo urputné hľadanie hrdinského kapitána hradu-grófa Zrínskeho. Turci sa neštítili mŕtvemu grófovi odťať hlavu a poslať ju ako trofej budínskemu pašovi. Ostatné telo zabalzamovali a slávnostne pochovali. Zdá sa, že ešte aj po smrti vyvolávala osobnosť grófa Zrínskeho u Turkov údiv a rešpekt. Budínsky paša následne s poctami "na turecký spôsob" dal dopraviť hlavu hrdinského kapitána Sigetu do tábora cisárskej armády. Posledným odpočinkom Mikuláša III. Šubiča- Zrínskeho sa stal kostol paulínskeho kláštora v meste Čakovec, ktoré sa nachádza na severe Chorvátska. A konečná bilancia tureckých útočníkov? V boji padlo 7000 janičiarov a 28 000 vojakov osmanskej armády bolo zabitých obrancami Sigetu, svoje dielo vykonala i epidémia úplavice.

Dnešná podoba Sigetu
Dnešná podoba Sigetu

Ako sa dá byť potomkom takéhoto slávneho hrdinu?

Jan Thomas, Mikuláš VII. Šubič Zrínsky, 17. storočie
Jan Thomas, Mikuláš VII. Šubič Zrínsky, 17. storočie

Zdá sa, že v rode Šubičovcov sa viac zaoberali činmi, než slovami. Po mnohých porážkach a neúspechoch cisárskych vojsk prichádza Mikuláš VII. Šubič-Zrínsky a Európa ožíva pri jeho vojenských úspechoch. Známa história rodu Šubič sa opakuje. Sotva 26-ročný dosahuje hodnosť generála, o rok neskôr je už chorvátskym bánom, v roku 1663 je menovaný za vrchného veliteľa uhorských vojenských síl. To, čo jeho pradedo, Mikuláš III. Šubič, hrdinský obranca Sigetu začal, on doťahuje do úspešných koncov. Víťazí nad švédskymi i tureckými vojskami. 13. augusta 1663 rozprášil 6-tisícovú turecko-tatársku armádu, ktorá chcela obliehať Novozrínsky hrad. V rokoch 1663-1664 v súčinnosti s ríšsko-nemeckými jednotkami (veliteľ J. W. Hohenlohe) sa dostal postupujúc pozdĺž rieky Drávy až do hĺbky 200 km na Turkami obsadené územie. Podarilo sa mu spáliť most cez rieku Drávu v Osieku, ktorý mal strategický význam pre zásobovanie tureckej armády. Úspešná zimná ofenzíva dvojice generálov- Zrínsky a Hohenlohe mala mimoriadnu odozvu v celej Európe. Rýnsky zväz prisľúbil ďalšiu vojenskú pomoc proti Turkom. Mikuláš VII. nebol len vojvodcom, ale aj básnikom, spisovateľom a politikom. Ako všestranný vzdelanec plynulo rozprával chorvátsky, maďarsky, latinsky, nemecky a taliansky. V roku 1651 mu vo Viedni vyšla zbierka epickej poézie "Jadranská siréna", v ktorej opisuje hrdinskú smrť svojho pradeda Mikuláša III. Šubiča pri obrane hradu Siget. Toto dielo preložil neskôr do chorvátčiny jeho brat Peter Šubič Zrínsky. Mikuláš VII. Šubič, rytier Zlatého rúna, zomrel pomerne mladý vo veku 44 rokov.

Tak ako si Mikuláš VII. Šubič uctil pamiatku svojho pradeda, ako si ho zapamätal celý vtedajší kresťanský svet, ostal pre samotných Chorvátov doslova národným symbolom a ikonou slobody. Chorvátsky skladateľ Ivan Zajc (1832-1914) napísal o obrane Sigetu operu Mikuláš Šubič Zrínsky (1876), ktorá je považovaná za chorvátsku národnú operu. V Chorvátsku bolo po hrdinskom kapitánovi Sigetu pomenované množstvo ulíc a námestí, dokonca aj chorvátsky koňak-Zrinski. Jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní v Chorvátsku je rád Nikolu Šubiča Zrínskeho. Veľký ohlas malo Zrínskeho hrdinstvo vo výtvarnom umení obdobia romantizmu, malo obrovský vplyv, ako už bolo spomenuté, na obrodenecké a národno-oslobodzovacie snahy Chorvátov, ale aj Slovákov a Čechov.

Náhrobný kameň Mikuláša III. Šubiča Zrínskeho v chorvátskom Čakovci
Náhrobný kameň Mikuláša III. Šubiča Zrínskeho v chorvátskom Čakovci
Dnešná podoba starého hradu Zrínskych v Čakove
Dnešná podoba starého hradu Zrínskych v Čakove

Trpimir Macan, chorvátsky historik (1935) vo svojich Dejinách Chorvátov nazval štúrovského hrdinu zo Sigetu "novým Leonidasom". Neostáva nám nič iné, len sa s ním stotožniť. Hrdinská obrana Sigetu roku 1566 účinne zmarila druhý a plánovaný útok na Viedeň, keď vyčerpala sily osmanskej armády. Nový sultán Selim II. nemal chuť znova útočiť. Od roku 1568 sa pozvolna vytráca obdobie výraznej prevahy Osmanskej ríše. Katastrofu Osmanov napokon završuje najviac známy a nezdarený druhý útok na Viedeň roku 1683.

Použitá literatúra:

Dangl, Vojtech - Kopčan, Vojtech: Vojenské dejiny II. 1526 - 1711. Bratislava 1995.

Hurban, Jozef Miloslav: Dielo I. Bratislava 1983.

Kontler. László: Dějiny Maďarska. Praha 2008.

Pražák, Riachard: Dějiny Maďarska. Brno 1993

Sládkovič, Andrej: Dielo 2. Bratislava 1961.

Tarabčáková, Edita: Dejiny Uhorska trochu inak. Demystifikácia maďarsko-tureckých vzťahov. Bratislava 2015.

Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva. II. Renesancia a humanizmus (ed. Jozef Minárik). Bratislava 1997.