Kultúrny a politický blog

MYSLITELIA, HRDINOVIA A STRATÉGOVIA PROTITURECKÝCH BOJOV I.

Ako taliansky humanista predvídal moháčsku katastrofu

 

Hieronymus Balbus (Girolamo Balbi)

Hieronym Balbus (1465-1535)
Hieronym Balbus (1465-1535)

Taliansky spisovateľ, diplomat a cirkevný hodnostár Girolamo Balbi (1465-1535) pôsobil na Slovensku ako bratislavský prepošt (1514-1522) a vychovávateľ detí Vladislava II. Jagelovského. Študoval na univerzite v Padove a v Ríme, bol profesorom literatúry na parížskej univerzite a profesorom humanitných predmetov na viedenskej univerzite Jeho filozofické a právnické znalosti a rečnícke umenie využili viacerí panovníci. Roku 1515 sprevádzal uhorského kráľa Vladislava II. Jagelovského na rokovaniach s rakúskym cisárom Maximiliánom a poľským kráľom Žigmundom v Bratislave, roku 1518 zastupoval uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského v Krakove, 1520 vo Viedni a pri voľbe nemeckého cisára Karola V. v Innsbrucku, 1521 na ríšskom sneme vo Wormse, roku 1523 ho vyslal do Ríma s posolstvom k pápežovi Hadriánovi VI. Ferdinand II., potom Karol V. k pápežovi Klimentovi VI. Posolstvá k pápežovi i jeho ďalšie cesty sa zamerali na upevnenie cirkvi a uzavretie spojenectva všetkých kresťanských panovníkov v boji proti tureckému nebezpečenstvu. Pápežovi Hadriánovi VI. navrhol zlúčenie pravoslávnej a rímsko-katolíckej cirkvi.

Osobitne treba upozorniť na jeho kritiku hýrivého života uhorskej šľachty, na jeho postoj proti reformácii, ale aj dôrazné výzvy do boja proti Turkom. V jeho obsiahlom latinskom traktáte De rebus Turcicis nechýbali pasáže o živote a mravoch Turkov, výpočet krajín, ktoré už zdevastovali, aké je nebezpečné s nimi uzavierať mier a vôbec aké nebezpečenstvo predstavujú pre celú kresťanskú obec. Tento traktát a aj reč venoval Hieronym Balbus pápežovi Klementovi VII. (vlastným menom Július Medici) v predvečer moháčskej katastrofy.


Čierny pluk Mateja Korvína, prvá stála uhorská armáda. V dobe svojho vzniku patril k najlepším vojskám v Európe. V časoch najväčšej slávy mal 20 000 mužov a povesť obávaného Turkobijca. vojaci mali povesť neľútostných a nebojácnych bojovníkov. Po smrti Mateja Korvína však potenciál tejto armády ostal nevyužitý.
Čierny pluk Mateja Korvína, prvá stála uhorská armáda. V dobe svojho vzniku patril k najlepším vojskám v Európe. V časoch najväčšej slávy mal 20 000 mužov a povesť obávaného Turkobijca. vojaci mali povesť neľútostných a nebojácnych bojovníkov. Po smrti Mateja Korvína však potenciál tejto armády ostal nevyužitý.

Hieronym Balbus pápežovi Klementovi VII. o Turkoch a jeho kritika života uhorskej šľachty


Aké veľké nebezpečenstvo hrozí od Turkov 

Nemyslím, že by bolo niekedy viac nebezpečenstva pre kresťanskú obec po tom, čo Góti vyplienili mesto Rím a spustošili celú Itáliu mečom i ohňom, ako spôsobili nešťastnou pohromou Turci. Vskutku ani Epeiri, Púni, Góti, Vandali a Longobardi, ostatne ani žiadne iné cudzie vojsko neprinieslo našim ľuďom toľko hrôzy a škody. Veď či nikdy inokedy nenapadli vojská cudzích národov Itáliu zároveň na zemi aj na mori? Na vlastné oči sme videli, ako celá kresťanská obec bola nielen porazená, ale takmer zničená aj vyvrátená, cítili sme prudké útoky a pohromu Turkov krutosťou a množstvom ich zbraní, cudzia temnota blízka najtmavšej noci obostrela vážnosť viery a náboženstva, najhroznejší nepriatelia uprostred dňa v Európe napĺňajú všetko zabíjaním a pustošením a denne stále ďalej postupujú vďaka našej nesvornosti. Všade, kam kráčajú, čokoľvek je naporúdzi, ničia a búrajú, aby sa nikto neobjavil, kto by bojoval proti nim. Ich útok, ktorému bolo možné zo začiatku ľahko zabrániť, tak prudko vzrástol, že akoby konal úderom prudkého blesku, pokračoval bez akejkoľvek námahy a prekážky, aby všetko naplnil skazou a potokmi krvi. Napádajú nás na zemi, ničia nás na mori, útočia na nás na všetkých miestach na rovinách, v horách i údoliach. Medzitým, čo zanedbávame vonkajšie územie, prešlo sa do vnútrozemia, a pretože sa vonku nestaviame na odpor, doma nás drancujú. Pretože kedysi existovali veľkolepé, všeobecne rozšírené a dopredu oznámené zhromaždenia kresťanských kniežat, ktoré sa ustanovili zo strachu a hrôzy z pohanského sveta na jeho zničenie. Ale žiadne kniežatá nikdy nedodržiavali taký postup, ba naopak, skôr sa poskytla nepriateľom možnosť, aby si naši vypočuli niečo hroznejšie voči kresťanskému náboženstvu; avšak nikto z našich sa nikdy o nič nepokúsil napriek márnym snahám. Ale my však, vravím, sme poskytli Turkom nie bezvýznamnú podporu pre ich výpady akýmisi malichernými zvesťami a ako by som povedal, vydráždili sme odpočívajúceho vlka v kresťanskom stáde.

Cesta vojenskej výpravy proti Turkom vedie cez Uhorsko; kresťania by mali postaviť silné vojsko

Teda, ako sme sa v Panónii rozlúčili, vrátili sme sa, pretože táto krajina je zo všetkých najvhodnejšia na túto úlohu. Potom aj preto, že je pre Turkov pohraničná, keďže ich môže Dunaj oddeliť. Konečne aj Panónci používajú taký spôsob boja, aby sa Turci cítili znepokojovaní takmer každodennými bojmi. Vskutku, zo samotného mesta Budína, ktoré je hlavným mestom kráľovstva, až po Konštantínopol cez rovinatú planinu povyše Dunaja sa otvára voľná cesta pre dvojkolesové nákladné vozy. A preto treba vycvičiť veľmi silné vojsko a mimoriadne sa opevniť a zabezpečiť rozličnými spôsobmi, napr. strojmi na hádzanie striel, katapultmi a inými vojenskými strojmi, konečne, aby sa taktiež ochránili morské brehy a ostrovy, ktoré doposiaľ nesú meno kresťanov, a aby sme sa zároveň rozhodli v námornej bitke s nepriateľom, či ho treba napadnúť v tom istom čase na mori i na súši. Aby znepokojený nad dvojitým nebezpečenstvom neuvažoval o boji, ale o úteku.

Treba povzbudiť kresťanov, aby sa pustili do tejto vojny

Vy, teda, kresťanské kniežatá, potom, čo ste sa ujednotili v rovnakej vôli i prianiach, že treba obraňovať túto záležitosť (kresťanský svet), starostlivo sa pripravte na to, že snaha aj zmýšľanie všetkých musí byť v tomto smere rovnaké. Nech vás od tejto činnosti neodvráti nijaké bremeno výdavkov ani nebezpečenstvo vojenského údelu, v čom spočíva a je ustanovená ochrana náboženstva a blaho kresťanskej obce spolu s veľkým narastaním vášho mena a slávy, ako aj ríše a vášho majetku. (...) Vy, ktorí najjasnejšie chrámy Ježiša Krista, oltáre a svätyne odvraciate od pohanského zneuctenia a chránite všetko a celú kresťanskú obec od ich bezbožných plameňov a meča. Vám bude patriť táto sláva, ktorá bude prekvitať na večnú pamiatku storočí, ktorú bude potomstvo uchovávať a s úctou bude na ňu hľadieť celá večnosť.

Tak teda obráťte svoje rýchle a víťazné šíky proti onému barbarskému, surovému a neslávnemu národu.

Bertalan Sekély Nájdenie ostatkov Ľudovíta II. Jagelovského po bitke pri Moháči, 1860
Bertalan Sekély Nájdenie ostatkov Ľudovíta II. Jagelovského po bitke pri Moháči, 1860
Značky na Mohačskom pamätníku ukazujú, kde sa našli telá šľachticov, rytierov, vojakov a koní. 29. augusta 1526 sa uhorská armáda stretla s osmanským vojskom pri meste Moháč. Keďže hlavný veliteľ uhorskej armády, arcibiskup Pavol Tomori vedel, že jeho armáda má vynikajúcu ťažkú jazdu (zúčastnení boli rytieri zo zahraničia), ale iba mizerné ostatné oddiely, stavil všetko na to, že svojím čelným útokom porazí prichádzajúce turecké vojská. Ťažká jazda sa však dostala do obkľúčenia. Pechota, ktorú tvorili naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba, bola zatiaľ takmer kompletne rozdrvená po tom, čo vošla do krížovej paľby osmanského delostrelectva a janičiarov, ktorých rady utvorili obrovskú polmesiacovitú formáciu. Okrem kráľa Ľudovíta II. Jagelovského v boji alebo pri úteku zomrela veľká časť vysokej šľachty a cirkevných hodnostárov. Turkom sa otvorila cesta do Uhorska. Už v septembri 1526 dobyli a vyplienili Budín, Pešť a okolité kraje.
Značky na Mohačskom pamätníku ukazujú, kde sa našli telá šľachticov, rytierov, vojakov a koní. 29. augusta 1526 sa uhorská armáda stretla s osmanským vojskom pri meste Moháč. Keďže hlavný veliteľ uhorskej armády, arcibiskup Pavol Tomori vedel, že jeho armáda má vynikajúcu ťažkú jazdu (zúčastnení boli rytieri zo zahraničia), ale iba mizerné ostatné oddiely, stavil všetko na to, že svojím čelným útokom porazí prichádzajúce turecké vojská. Ťažká jazda sa však dostala do obkľúčenia. Pechota, ktorú tvorili naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba, bola zatiaľ takmer kompletne rozdrvená po tom, čo vošla do krížovej paľby osmanského delostrelectva a janičiarov, ktorých rady utvorili obrovskú polmesiacovitú formáciu. Okrem kráľa Ľudovíta II. Jagelovského v boji alebo pri úteku zomrela veľká časť vysokej šľachty a cirkevných hodnostárov. Turkom sa otvorila cesta do Uhorska. Už v septembri 1526 dobyli a vyplienili Budín, Pešť a okolité kraje.
Süleyman I. (arab. Sulajmán I.; v Európe zvaný Nádherný, v islamských krajinách Zákonodarca; * 6. november 1494 – † 7. september 1566, Szigetvár) bol 10. sultán Osmanskej ríše. Na jar 1521 po prvýkrát zamierili do Európy. Po dvadsiatich útokoch a niekoľkotýždennom obliehaní si podrobil Belehrad. V lete v roku 1522 získal Rodos, bývalú pevnosť johanitov. Padlo najlepšie chránené mesto kresťanského sveta.V roku 1526 zamieril z Istanbulu cez Balkán až do Uhorska. Dňa 29. augusta 1526 porazil v bitke pri Moháči českého a uhorského kráľa Ľudovíta Jagelovského, ktorý počas ústupu svojich vojsk zahynul. Turecká armáda obsadila veľkú časť Uhorska vrátane Budína a Pešti. Ďalším krokom mal byť útok na Rakúsko – predovšetkým na Viedeň. Süleyman ich obťažoval dvakrát. Prvýkrát v roku 1529 a druhýkrát o tri roky neskôr. Obidva útoky boli neúspešné. Süleyman sa 1. mája 1566 ešte raz vydal k Dunaju. Nemohol už jazdiť na koni, musel ísť vo voze a robotníci pred ním doslova budovali cestu. Pred Szigetvárom, ktorý sa iba s 2500 mužmi bránil Osmanom celý mesiac, sultán zomrel vo svojom stane.
Süleyman I. (arab. Sulajmán I.; v Európe zvaný Nádherný, v islamských krajinách Zákonodarca; * 6. november 1494 – † 7. september 1566, Szigetvár) bol 10. sultán Osmanskej ríše. Na jar 1521 po prvýkrát zamierili do Európy. Po dvadsiatich útokoch a niekoľkotýždennom obliehaní si podrobil Belehrad. V lete v roku 1522 získal Rodos, bývalú pevnosť johanitov. Padlo najlepšie chránené mesto kresťanského sveta.V roku 1526 zamieril z Istanbulu cez Balkán až do Uhorska. Dňa 29. augusta 1526 porazil v bitke pri Moháči českého a uhorského kráľa Ľudovíta Jagelovského, ktorý počas ústupu svojich vojsk zahynul. Turecká armáda obsadila veľkú časť Uhorska vrátane Budína a Pešti. Ďalším krokom mal byť útok na Rakúsko – predovšetkým na Viedeň. Süleyman ich obťažoval dvakrát. Prvýkrát v roku 1529 a druhýkrát o tri roky neskôr. Obidva útoky boli neúspešné. Süleyman sa 1. mája 1566 ešte raz vydal k Dunaju. Nemohol už jazdiť na koni, musel ísť vo voze a robotníci pred ním doslova budovali cestu. Pred Szigetvárom, ktorý sa iba s 2500 mužmi bránil Osmanom celý mesiac, sultán zomrel vo svojom stane.

Použitá literatúra: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Pod osmanskou hrozbou. 1. vydanie. Bratislava, Literárne informačné centrum 2004. 375 s.