Z klenotnice národnej minulosti II

Máj-lásky čas u starých Slovákov

Slovanská bohyňa Mokoš na výšivke ako patrónka ženskosti, plodnosti, manželstva, zrodenia a domova.
Slovanská bohyňa Mokoš na výšivke ako patrónka ženskosti, plodnosti, manželstva, zrodenia a domova.

Kolobeh života a smrti, princíp svetla a tmy, neba a zeme bol od nepamäti charakteristickým prvkom viery starých Slovákov. 

Jeho korene siahali hlboko do predkresťanského obdobia. V tejto starobylej slovanskej viere nešlo o "súperenie" nezmieriteľných protikladov (o tzv. etický dualizmus), ako tomu bolo u Grékov či Rimanov. Práve naopak. Naši slovanskí predkovia verili, že je nutné zachovávať súlad, harmóniu, a túto harmóniu zabezpečuje správny kolobeh v prírode. 

Proces zániku a následne obnovy všetkého bol tou najsilnejšou ideou všetkých kultov a obradov slovanského pohanstva. 

Okrem toho ešte panovala hlboká viera v magické rituály, ktorými sa dali riadiť ročné obdobia.

Rozprávka O dvanástich mesiačikoch
Rozprávka O dvanástich mesiačikoch

Mali by sme vedieť, že rozprávka O dvanástich mesiačikoch je odborníkmi považovaná za najstaršiu slovenskú rozprávku na našom území, hoci jej písomný záznam pochádza až zo 14. storočia. To, že ju nazývame rozprávkou, nás nemusí až tak mýliť. Môžeme ju pokojne zaradiť medzi najstaršie slovanské mýty, ktoré naši predkovia uchovali na území Slovenska. 

A dôkaz? Je ním samotný základ slovanskej viery vychádzajúci z každodennej reality: život vychádza z lesa a tam sa aj obnovuje. Les je v mnohých slovenských rozprávkach, ktoré boli predtým mytologickými rozprávaniami, významným miestom skúšok, "premeny" a "zasvätenia" (iniciácie) mytologických hrdinov. Prechod cez les je vstupom do podsvetia i bojom s démonmi, ktorých môžeme zreteľne identifikovať v jednotlivých rozprávkach (víly, ježibaby, škriatkovia atď.). Úzka spojitosť ohňa a dreva (a teda lesa) a vody a rastlinstva pri jarných a letných obradoch (aj pri spomenutej rozprávke O dvanástich mesiačikoch) logicky vyplýva z dvoch prostredí, kde sa naši predkovia usídľovali - pri lesoch a vode.

Mohlo by sa zdať, že aj u starých Slovákov s príchodom kresťanstva došlo k veľkým zmenám či k posunom chápania pôvodného princípu kolobehu života a smrti, svetla a tmy, neba a zeme. No bolo tomu naozaj tak?

Aj keď v tomto blogu nie je miesto na obšírnu vedeckú argumentáciu v štýle za a proti, pouvažovať o tejto téme môžeme. A pomôžeme si zaujímavým slovným spojením: pohansko - kresťanským synkretizmom.

Čo to teda znamená v praktickom uvažovaní? Výmena impulzov medzi pohanstvom a kresťanstvom v náboženskej praxi a kultúrnych prejavoch u našich slovenských predkov neskončila ani po oficiálnom prijatí kresťanstva. To je fakt. Máme na to množstvo dôkazov. Použijeme však iba tie, ktoré sa budú dotýkať témy, o ktorej je reč - o podstate a charaktere vnímania najdôležitejšieho jarného mesiaca - mája - v každodennom živote starých Slovákov. Sústredíme pozornosť na zjavné i menej zjavné podoby prelínania pohansko-kresťanského synkretizmu vo folklóre i v literárnej tvorbe.

Z folkloristických výskumov vyplýva, že mýtus o kolobehu prírodných cyklov bol jedným z najucelenejších mýtov s pevne záväznou štruktúrou. Naznačuje to slovenský kalendárny obradový folklór.

JAR

1. Jarné obrady - mali ukončiť vládu zimy a prebudiť plodivú silu prírody. Slovanský rok sa začínal na jar. Upozorňuje na to slovo leto, ktorým sa dodnes pomenúva v niektorých oblastiach Slovenska kalendárny rok.

Jarný obradový cyklus- Vynášanie Moreny
Jarný obradový cyklus- Vynášanie Moreny

LETO

2. Letné obrady - ich úlohou bolo zabezpečiť bohatú úrodu a zdôrazňoval sa ich očistný a ochranný magický účinok.

ZIMA

3. S ústupom leta a slnka sa začínali jesenné a najmä zimné obrady, ktoré mali ľudí, zvieratá i vegetáciu pripraviť na nepriaznivé obdobie zimy, hladu a smrti. A tu sa vo veľkej miere prejavovala túžba starých Slovákov čo najviac predĺžiť účinky leta.

Mesiac máj bol od samého počiatku považovaný za začiatok leta. Máj, mája, májec - to všetko boli pomenovania pre stromček umiestnený na vysokej žrdi, pod ktorým sa koná májová slávnosť, ktorú všetci poznáme ako stavanie mája. Májik, májka bolo pomenovanie pre vianočný stromček a hoci ide o novodobý zvyk zdobiť ho, starí Slováci si už dávno predtým prinášali v období zimy vetvičku ihličnatého stromu do svojho príbytku ako pripomenutie obdobia leta. 

Napokon sloveso májiť v zmysle ozdobovať, venčiť dokonale spojilo všetky ročné obdobia do harmonického celku, keďže sa viazalo bez rozdielu ku každému z nich. Jar, leto, aj zima, ako dôležité obdobia prechodov z jedného cyklu do druhého,z jedného sveta, toho viditeľného, nášho, do sveta druhého, neviditeľného, sveta našich predkov sa preplietajú ako mocný životodarný prúd energie práve v mesiaci máj.

Máj, mája, májec
Máj, mája, májec

Zvláštnosťou slovenskej tradície a kultúry je to, že kým v ľudovej slovesnosti, ktorá sa šírila (tradovala) ústne, nemáme problém nájsť o mesiaci máj bohatú studnicu poznania nazhromaždenú celými generáciami starých Slovákov, s písomnosťami staršieho obdobia od stredoveku po novovek je to o niečo náročnejšie. 

Z prostredia renesančných autorov a humanitných vzdelancov sa však predsa len akoby spoza rohu usmialo na nás šťastie. Z mora písomností umeleckej i vecnej literatúry môžeme vyloviť ako vzácnu perlu jeden literárny klenot. Hoci máme spočiatku pocit, že patrí výlučne do prostredia takzvanej vysokej spoločnosti, svoj pôvod vo folklóre starých Slovákov nemôže zaprieť. Z tejto básne na nás dýchajú celé generácie našich predkov, cítime v nej tep ľúbostnej piesne, svadobnej piesne i balady. Zároveň ju poznáme ako jedinú a najstaršiu známu pieseň o láske, ktorá sa zrodila v máji. Pieseň Lilium kvítí sadila je zapísaná v Kódexe Jána Fanchaliho-Jóba, je anonymná a vznikla v rozmedzí rokov 1603-1604. Samotný autor zbierky ľúbostných piesní, ktorých je zapísaných v kódexe celkovo osem, Ján Fanchali-Jób (Joannes Job de Fanchali), bol hornoliptovským zemanom a pôsobil ako kancelár či hospodársky úradník na dvore palatína Juraja Thurzu (1567-1616). Ako zaujímavosť treba uviesť v súvislosti s činnosťou Juraja Thurzu, že svoju agendu viedol sčasti v slovenčine a zastával sa Slovákov v národnostných sporoch. Preslávil sa tiež zaľúbenými listami, ktoré posielal svojej manželke Alžbete Czoborovej. Počas dvadsaťštyri rokov trvajúceho manželstva si Juraj s Alžbetou odoslali počas Thurzovej neprítomnosti viac ako tisíc strán listov, ktoré sú zároveň hodnotené ako literárne klenoty.

Palatín Juraj Thurzo
Palatín Juraj Thurzo

Treba dodať, že renesančná ľúbostná lyrika spolu s historickými piesňami predstavuje vrchol slovenskej renesančnej poézie. V mnohých piesňach síce "poškuľuje" po talianskych vzoroch vysokej dvorskej (kurtoáznej) a galantnej lyriky, no zároveň je oboma nohami pevne na domácej slovenskej pôde. Menej cvičené oko môže v piesňach tiež prehliadnuť pohanskú symboliku - chyba! Práve v renesancii totiž ožíva návrat nielen ku kresťanským novozákonným koreňom, ale aj k tým domácim pôvodným pohanským. Renesancia tak završuje krívajúcu stredovekú symbiózu pohanskej a kresťanskej minulosti a kultúry a obom dáva nový - národný význam. Máme sa teda čo učiť. Zároveň nám dáva predstavu o tom, ako vyzeral náš národný jazyk, ktorý ešte nepoznal žiadnu kodifikáciu, a tak sa v literatúre používali popri latinčine ako literárne jazyky aj jednotlivé slovenské dialekty (nárečia), ako uvidíme pri samotnej ľúbostnej piesni, o ktorej je reč.

Pieseň Lilium kvítí sadila má stály okruh fanúšikov
Pieseň Lilium kvítí sadila má stály okruh fanúšikov

Hoci sme už predtým spomenuli, že ľúbostná pieseň Lilium kvítí sadila je anonymná, je to len časť pravdy o nej. Autor totiž ukryl svoje meno do začiatočných písmen veršov tejto ľúbostnej piesne. Takto sa pieseň pravdepodobne dostala až k onej šťastnej žene, ktorej patrilo vyznanie tohto neznámeho ctiteľa. Očarenie z lásky na prvý pohľad, radosť, súženie i obavy pred neprajníkmi sú teda naším najstarším lyrickým májovým motívom.

DANIEL (?)

Lilium kvítí sadila (1603-1604)

Lilium kvítí sadila,

v štepnici se prochádzela

v májový, veselý čas

deučička ctná,

veľmi krásná -

uslyšalť sem její hlas.


Jak mi se nejprv zjevila,

ihned mé serdce ranila.

Její blesk mne zachvátil.

Té bolesti,

krásnej cnosti

náramne sem se podivil.


Drahým rúchem súc odená,

z pravej bolesti červená

velmi se jasne stkvela.

V utešený

ten čas letný

vínek ružový vila.


Milostí sem k ní naklonen,

strelú ohnivú prostrelen.

Stydlive sem na ni zhlédel:

ušlechtilá,

velmi milá -

mé smutné serdce jala hned.


I pristúpil s ochotností,

objavší ji s úctivostí.

Hned svuoj ružový vínek

z hlavy sňala

a mne dala,

k tomu též zlatý perstenek.


Lásku od ní jak sem poznal,

pravice svej sem ji podal,

serdce ve mne splesalo.

Ach, devečko,

mé serdečko,

již mám radosti nemálo!


Lidské cnosti zachovávaš,

v službách mne vždy volného máš.

Pro tě sem žiu milen,

drahý kvítku,

múj príbytku,

dal bych z serdce vylíti kreu.


Ej, lásku k tobe zjevuji,

v Bohu mém kladu nadeji,

že mi te ráčí dáti!

Z vúle jeho,

pána mého,

múž mi Boh dá svoje bytí.


Drakší dieučička než zlato,

tebú jest mé serdce jato.

K tobe má láska pravá

nemení se

v žádném čase.

Dej, Bože, ať vždy zústává!


Ej, težkoť jest preterhnúti

zvazek úprimnej milosti,

jíť jest každý účasten!

Ó, milosti,

v méj mladosti,

tebú sem ja též podveden!


Jak sem pak koli podveden

a tú milostí sem zveden.

Bože múj, ty mne naprau,

mú nevinnost

zjeu, úprimnost,

mé smutné serdce uzdrau!


Ej, rmútil sem se, sa smutne,

nemohu byt potešen!

Ej, slyšíce jej hlasu,

tu mé serdce

velmi berzce

prijalo potešení zase!


Lásku, dieučička, nezmeňuj

a zlým lidem se nezjevuj.

Vím, že máme líté soky.

Lidé zlostní,

zlí, falešní

rozlučujíť milovníky.


Použitá literatúra

Matuláková, Anna : Pohansko - kresťanský synkretizmus v predcyrilo - metodskom období a jeho pozostatky v slovenskom obradovom folklóre, 2008. In. Konštantínove listy, č.1 (2008), s. 41-59.

Minárik, Jozef (ed.) : Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva. II. Renesancia a humanizmus. Bratislava : Slovenský Tatran, 1997. 481 s.