Kto národne cíti, patrí do starého železa?

18.10.2017

Práve sa skončili voľby v Rakúsku.

V jednom "politicky korektnom Denníku", ktorý pôsobí na Slovensku, už smútia, pretože podľa nejakého málo známeho rakúskeho spisovateľa "Rakúsko sa jednoznačne otočilo doprava, bude mať bližšie ku krajinám Vyšehradu". Hm.

Do radu sklamaných z výhry ľudovcov Sebastiana Kurza krátko po oznámení volebných výsledkov sa postavia aj ďalšie naše Denníčky, plátky Aktualít skorokvality a poloPrávd. Smútok redaktorov sa mieša s obavami, pretože Kurzova Rakúska ľudová strana nevylúčila budúcu koalíciu so Slobodnou stranou Rakúska, a to by znamenalo dve veci: sprísnenie migračnej politiky, a už spomenuté zbližovanie záujmov Rakúska s krajinami V4. Redaktori si zároveň posťažovali na to, že by sa mohol vážne narušiť plán centristickej Európy. (Bolo by zaujímavé zistiť, komu by chýbala centristicky orientovaná EÚ...).

Doznieva tiež zvyčajný folklór nálepkovania rakúskych Slobodných, ktorých hlavne pred voľbami nevolajú inak ako extrémistami, populistami, krajnou pravicou, explicitne xenofóbnymi a protiúnijnými (proti EÚ). V zákernej volebnej kampani, ktorá bola šírená z tábora rakúskych sociálnych demokratov na čele s Christianom Kernom sa vylialo nejedno špinavé vedro aj na víťaza volieb a šéfa ľudovcov, Sebastiana Kurza, ktorý bol označovaný za antisemitu, ale zároveň aj za pešiaka Georga Sorosa. Chýbalo už len zasahovanie Ruska do rakúskych volieb, aby to bolo komplet... (Túto medzeru rýchlo vyplnila Magda Vášáryová, bývalá veľvyslankyňa i herečka).

Nepripomínajú nám rakúske voľby niečo?

Nie sú tieto kampane všade v Európe rovnaké a vedené vždy proti stranám, ktoré chcú presadzovať a chrániť vlastné národné záujmy? Nie sú náhodou vedené proti stranám, ktoré sa usilujú o samostatnú politiku a snažia sa uchovať zvrchovanosť svojho štátu? Ba čo viac, takéto politické strany majú dokonca vo svojom programe zachovanie tradičných hodnôt. Toto musí byť zákonite tŕňom v oku tým, ktorí sa snažia zmeniť štáty a národy na jeden veľký globalizačný mix.

Aj politická scéna na Slovensku ukazuje, aký veľký je tu tlak na tie idey, ktoré nám už v minulosti poskytovali pocit bezpečia a spolupatričnosti: rodina, viera, národ, národná identita, vlastenectvo. Práve tieto idey, ktoré považuje väčšina Slovákov za trvalé hodnoty, sú najviac spochybňované a zosmiešňované rôznymi inžiniermi multikulturalizmu a vyprázdnených hodnôt.

Zdroj: https://www.hlavnespravy.sk/anti-fasisticky-pochod-alebo-vlastizradny-pochod-proti-slovensku/932912
Zdroj: https://www.hlavnespravy.sk/anti-fasisticky-pochod-alebo-vlastizradny-pochod-proti-slovensku/932912

Slovensko zažilo od marca roku 2017 niekoľko politických vystúpení (ťažko to nazvať inak), ktoré organizátori pomenúvali rôzne, no v slovných spojeniach sa vždy zákonite objavilo rovnaké adjektívum: protifašistické. Nemám ani v najmenšom úmysle robiť reklamu týmto akciám, no zaujíma ma ich pozadie a hlavne - proti komu a čomu boli namierené. Pretože o šírenie lásky a pravdy zrejme nešlo, však? Treba sa opýtať, prečo sa na týchto akciách neustále objavujú preškrtnuté dvojkríže, keď vieme, že práve dvojkríže majú vo svojich erboch už od nepamäti mnohé slovenské mestá a obce? Nechce sa mi veriť, že by organizátorom týchto údajne protifašistických vystúpení nebol známy fakt, že znalci z odboru heraldiky evidujú približne 500 druhov krížov, pričom bežne používané sú len niektoré. Práve toto číslo vypovedá o tom, že ide o jeden z najdôležitejších nielen náboženských, ale aj kultúrnych atribútov minulosti i súčasnosti. Kríž nadobúdal rôzne formy práve preto, aby sa jednotlivé krajiny, inštitúcie, záujmové spoločenstvá, obce a mestá vzájomne odlíšili a deklarovali tak svoju vlastnú identitu.

Zdroj: https://www.hlavnespravy.sk/anti-fasisticky-pochod-alebo-vlastizradny-pochod-proti-slovensku/932912
Zdroj: https://www.hlavnespravy.sk/anti-fasisticky-pochod-alebo-vlastizradny-pochod-proti-slovensku/932912

Nie je v teda v pozadí akcií, ktoré sa mylne nazývajú protifašistické práve účelové napádanie hodnôt, ale aj symboliky, ktorá má z hľadiska nášho historického vedomia pre nás nenahraditeľný význam? Samozrejme, že aj ja sa môžem mýliť, ale uznám to len za predpokladu, ak mi niekto nasledujúce heslá napr. z bratislavskej akcie z 11. marca 2017 vysvetlí v tom zmysle, že v žiadnom prípade nie sú protinárodné, protislovenské a že neútočia proti zvrchovanosti Slovenskej republiky... Pretože práve táto bratislavská akcia pôsobí celkom zjavne ako provokácia i test pre celú slovenskú spoločnosť, do akej miery je ochotná tolerovať podkopávanie vlastnej identity, a kde končia hranice jej pasivity. Ale poďme k jednotlivým heslám, ktoré sú skutočne "učebnicovým príkladom".

"Vlastenectvo je, ...keď si trápny."

Naozaj?

Nacionalizmus a patriotizmus (vlastenectvo)

Často sú vo vzájomnom kontraste, no môžu sa niekedy aj prelínať a dopĺňať. Medzi ich najdôležitejšie znaky patrí pozitívna citová väzba-láska k vlasti (patriotizmus), snaha vyčleniť sa, odlíšiť sa oproti ostatným národom (nacionalizmus) úcta k politickým inštitúciám a právu (patriotizmus) a pocit súnaležitosti k rase, jazyku a národným zvyklostiam (nacionalizmus).

V bežnom význame, aký nájdeme aj v klasických slovníkoch, je nacionalizmus tiež chápaný dvojako. 1. ako vedomie príslušnosti k určitému národu 2. ako ideológia a politika sledujúca záujmy celého národa, bojujúca proti cudzej nadvláde, centralistickej moci, cudzej moci vo vlastnom národe, štáte, krajine a pod. 3. ako vlastenectvo.

Nacionalizmus sám o sebe je charakterizovaný ako cit a ideológia oddanosti národu a jeho záujmom. Tiež je charakterizovaný ako teória, podľa ktorej by mal byť základom štátu národ a národ by mal byť konštituovaný ako štát. Je to teda snaha o to, aby sa národná identita potvrdila politickými činmi. Národná identita je niečo viac ako predstava o národe. Národná identita tak, ako ju chápe nacionalizmus, znamená nielen ÚZEMNÚ CELISTVOSŤ, SPOLOČNÝ JAZYK, ZVYKLOSTI A KULTÚRU, čo je vlastne nevyhnutnosťou, ale buduje v ľuďoch VEDOMIE O NICH, má za cieľ objasniť a určiť JEDNOTLIVÉ PRÁVA A VÄZBY ĽUDÍ K TOMUTO NÁRODU. Toto vedomie má objasniť spôsoby, akými sa ľudia združujú k tesnejšiemu spolužitiu v rámci národa.

Oddanosť národu a jeho záujmom býva napádaná odporcami vlastenectva vždy rovnakým spôsobom, ktorý pripomína obohratú platňu. Vykrikuje sa, že je to nerozumné jednanie (iracionálne), pričom sa ťažko dozviete dôvody, prečo by to tak malo byť. Ďalej sa kritizuje to, že vlastenec neprijíma rôzne univerzalistické doktríny (napr. internacionalizmus, kozmopolitizmus-globalizmus, multikulturalizmus), čím musí byť podľa najväčších krikľúňov zaostalý, sto rokov za opicami, skrátka všetko, len nie "in". A poslednou výčitkou je podozrenie, že štát a národ v ňom, ktorý nezakrýva svoju národne orientovanú politiku, propaguje vlastenectvo, musí mať nepochybne VLÁDYCHTIVÉ, IMPERIÁLNE CHÚŤKY. Len si to skúsme predstaviť pri možnostiach Slovenskej republiky, koho a čo si chcú Slováci podmaniť a Slovenská republika ovládnuť....?

Tak kto je trápny? A kto nerozumie základným pojmom, akým je vlastenectvo, národ, národná identita, suverénny štát, s ktorými pracuje celý inteligentný svet?

Zdroj: https://www.hlavnespravy.sk/anti-fasisticky-pochod-alebo-vlastizradny-pochod-proti-slovensku/932912
Zdroj: https://www.hlavnespravy.sk/anti-fasisticky-pochod-alebo-vlastizradny-pochod-proti-slovensku/932912

"Za národ? Ani za Boha!" "Nie sme žiaden národ!"

Naozaj?

Národ

Historické spoločenstvo ľudí, ktoré spĺňa isté objektívne podmienky - spoločné územie, spoločný jazyk, etnické hranice, ale aj subjektívne podmienky - spoločné tradície a dejiny, špecifická kultúra, vedomie rovnakého politického osudu a pod. Na vymedzenie národa je rozhodujúci akt vôle určitej pospolitosti byť národom a slobodné rozhodnutie jednotlivca hlásiť sa k národu a znášať jeho osud.

Národná identita

Je najviac pociťovaná vtedy, ak si ľudia tvoriaci národ zreteľne uvedomujú, že je prirodzené, aby patrili k sebe, že majú spoločné záujmy, spoločnú históriu a zdieľajú spoločný osud.

Ako si môže rozumný človek vysvetliť demagógiu ľudí, ktorí vykrikujú heslá proti národu a zvrchovanému štátu? Ako si možno vysvetliť, že demonštrujú vlastne proti Slovenskej republike na území Slovenskej republiky (dokonca zvyknú nosiť zástavy Slovenskej republiky), píšu si heslá v slovenskom jazyku (paradoxne si okamžite protirečia, lebo potvrdzujú jeden z atribútov národa, ktorým je u nás slovenský jazyk), popierajú naše tradície a dejiny, hoci v škole drali stoličky aj lavice dlhé roky (asi to bolo k ničomu). Čo ich k tomu vedie? Skôr, než by sa dalo na túto otázku odpovedať, treba sa zamyslieť nad našimi politikmi z vládnych strán a zároveň ústavnými činiteľmi. Len nedávno (15. 8. 2017) odznel výrok o tom, že tie časy sú už preč, keď sme sa bili do hrude a hovorili o zvrchovanosti. Naozaj?

Treba sa opýtať na to, čo spája protinárodné a protislovenské živly do jedného prúdu? Čo ich ženie do toho, aby sa nielen sami vzdávali národnej identity a našej zvrchovanosti, ale aby toto myslenie vnucovali všetkým Slovákom a Slovenkám? Možno sa mýlim, ale je tu jedna podstatná vec, ktorou sa vyznačuje každý, kto reprezentuje národ: je ochotný zdieľať so svojím národom spoločný osud, a práve tento dôležitý atribút, ktorý by mal byť úplne tým prioritným, chýba práve politikom z tzv. štandardných strán. Mnohí z nich sú poslancami v našom parlamente a všetci skladali poslanecký sľub v tomto znení: "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života." Aká je realita?

Nech si každý odpovie sám.

A tak sa dostávame k jadru veci, k politickým stranám, ktoré sú mainstreamom označované ako "neštandardné", ale aj horšie... Ako populistické, extrémistické, nacionalistické, krajne pravicové, explicitne xenofóbne, homofóbne, islamofóbne, fašistické (toto adjektívum je často použité apriórne, bez akéhokoľvek dôkazu). Nebudem vymenuvávať množstvo krajín, kde sú národne orientované strany, ktoré navyše propagujú tradičné hodnoty, takto nálepkované a biľagované. Myslím, že postačil aj príklad z Rakúska, ktorý som použila v úvode. Dôležitý je pre nás príklad zo Slovenska.

Kotleba-Ľudová strana Naše Slovensko je už od svojho počiatku neustále atakovaná na politickej scéne rovnakými prívlastkami ako ostatné pronárodné európske strany. Napriek nechutným útokom, ku ktorým dochádza v mainstreamovej tlači na jej adresu, pôsobia titulky s názvom fašisti a fašistická strana viac-menej krkolomne. Stačí na to jednoduchá informácia, ktorú nájde každý odborník oboznámený s históriou fašistických hnutí priamo vo svojej študovanej hlave: napríklad Britská únia fašistov Oswalda Mosleyho vo Veľkej Británii, španielska Falanga (1933-1937), belgické hnutie Rexistov, Železná garda v Rumunsku, Faisceau a ďalšie hnutia vo Francúzsku, či Národní obec fašistická generála Gajdu v Česko-Slovensku. Niekto nám tam chýba? Celkom určite! A nie je to náhoda. Náhodou nie je ani to, že za fašistické režimy sú odborníkmi považované len štyri na území Európy: Taliansko (1922-1945), Nemecko (1933-1945), ustašovské Chorvátsko (1941-1945) a szalasiovské Maďarsko (1944-1945).

Z akého dôvodu sa útočí na strany, ktoré sú národne orientované a presadzujú vo svojom programe tradičné hodnoty, akou je u nás politická strana Kotleba-Ľudová strana Naše Slovensko? Prečo je nálepkovaná ako fašistická? Nie som právnik, a tak nebudem tieto veci vyhodnocovať z právneho hľadiska. Celkovo mi postačí známy politologický fakt, že najmä liberálne a krajne ľavicové politické spektrum používa v nekalom politickom boji nálepky extrémistická a fašistická strana pre všetky konzervatívne strany, alebo strany presadzujúce konzervatívne hodnoty. Koho obyčajne zaraďujeme medzi takéto strany?

Sú to zväčša republikánske, kresťanské, národné, ľudové a pravicové strany - tieto strany preferujú tradičné hodnoty ako rodina, náboženstvo, národ a národné záujmy sa prejavujú aj v ekonomike. Zvyknú ich reprezentovať osobnosti, ktoré sú priebojné a schopné.

A tu sa musíme na chvíľu zastaviť. Mnohé strany majú vo svojich názvoch adjektívum konzervatívna, ale presadzujú naozaj konzervatívne hodnoty? Naozaj bránia tradičné hodnoty ako rodina, náboženstvo, národ a národné záujmy uplatňujú aj v ekonomike? Môžeme sem skutočne zaradiť napr. Merkelovej stranu CDU, Conservative and Unionist Party v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska Theresy Mayovej, alebo celé tzv. štandardné spektrum pravicových strán na Slovensku napr. Hlinovo KDH, OKS Ondreja Dostála, Matovičove OĽANO, Frešovo SDKÚ, Grendelovu a Lipšicovu stranu NOVA, Most-Híd Bélu Bugára, a napokon SNS Andreja Danka? Nech si každý odpovie sám... Môžeme si kľudne pomôcť aj otázkou, či sú proimigrantské alebo protiimigrantské, lebo práve toto je ústredným bodom konzervatívnych hodnôt. Spomeňme opäť vyhlásenia Sebastiana Kurza, predsedu Rakúskej ľudovej strany a Heinza-Christiana Stracheho, predsedu rakúskej Strany slobody.

Na Slovensku sa vedie vytrvalý mediálny boj práve z tohto dôvodu voči jedinej protiimigračne orientovanej strane, ktorou je Kotleba-Ľudová strana Naše Slovensko. Jej volebný program obsahuje 10 bodov, ktoré sú jednoznačné a každému zrozumiteľné: funkčný štát, bezpečnosť, starostlivosť, ochrana, zdravie, sebestačnosť, hodnoty, armáda, suverenita, príroda. Napriek tomu, že tento program býva často ako jediný spochybňovaný a napádaný kritikmi rôznej (i mentálnej) úrovne, treba sa hneď opýtať na to, čo iné by mala mať v programe ľudová strana, ktorá obhajuje konzervatívne hodnoty? Mala by tam mať zahrnutú bruselskú agendu?

Na záver by som chcela zdôrazniť zopár vecí, ktoré považujem za dôležité. Predovšetkým si myslím, že pracovať pre blaho národa, byť oddaný národu a jeho záujmom nie je prejavom spiatočníctva, malosti a zadubenosti, ale práve naopak, a história nielen politických strán toto neustále potvrdzuje, že je to nadčasová hodnota. Národne orientovaná politika, ktorá je zahrnutá priamo vo vlastnej činnosti a pôsobení strany Kotleba-Ľudová strana Naše Slovensko má zmysluplné a logické vysvetlenie, pretože na rovnakom princípe fungujú všetky národne orientované a konzervatívne sily medzinárodného politického spektra. Môžeme si ich zhrnúť do štyroch bodov, ktorými konzervatívne orientované strany prinášajú objektívnu kritiku negatívnych a nebezpečných javov v spoločnosti:

1. Kritizujú náboženský fanatizmus (aj ten súčasný, ktorý so sebou v súčasnosti prinášajú najmä imigranti z tretieho sveta) vo všetkých jeho podobách a upozorňujú na ideologické konflikty z minulosti.

2. Kritizujú opovrhovanie tradíciami a zvykmi, a poukazujú na to, že je to typické pre nebezpečnú ideologickú politiku. Opovrhovanie národnými hodnotami podkopáva dobrovoľné spoločenské väzby, ktoré sa vytvárajú na základe zvykov a tradícií, výsledkom čoho je napokon to, že k udržaniu spoločnosti v jednom celku sú používané rôzne formy donucovania.

3. Konzervatívci odkrývajú tiež nebezpečenstvo ideálu permanentnej revolúcie, ktorý bol typický pre niektoré fašistické a komunistické režimy, ktoré prichádzali k moci prevratmi, pričom nebrali do úvahy osud svojho národa, a poukazujú na to, že dodnes táto predstava drieme pod povrchom mnohých (kvázi)liberálnych, no najmä krajne ľavicových strán. Konzervatívci sa nesnažia odstraňovať napätie v spoločnosti revolučnou silou, ale politickou činnosťou, ktorá je koncipovaná tak, aby dochádzalo k zmiereniu v spoločnosti.

4. Konzervatívci ponúkajú uvážlivú a opatrnú politiku. Kritizujú ľahkomyseľné úvahy, že demokracia zaisťuje automaticky dobrú vládu a svetový mier. To, že si národy vládnu samé ešte zďaleka nezaručuje, že si nebudú vládnuť zle a že sa vzájomne nebudú napádať. Demokraciu nie je možné automaticky stotožňovať so slobodou a dobrou vládou, lebo môže byť dosť ľahko rôznymi formami zneužitá na ospravedlnenie diktatúry.

Práve preto predstavujú strany, ktoré sa riadia skutočnými konzervatívnymi hodnotami tú povestnú strednú cestu, ktorá najlepšie reflektuje národné záujmy a na druhej strane ich aj dostatočne chráni pred cudzími vplyvmi a záujmami. O tom je aj desať bodov strany Kotleba-Ľudová strana Naše Slovensko.

Použitá literatúra:

BUBEN, Milan. 1997. Encyklopedie heraldiky. Praha : Libri, 1997. 459 s.

MILLER, David (ed.). 2003. Blackwellova encyklopedie politického myšlení. Brno : Barrister & Principal, 2003. 567 s.

SCRUTON, Roger. 1989. Slovník politického myšlení. Brno : Atlantis. 1989. 184 s.

ŠALLING, Samo et al. 2000. Veľký slovník cudzích slov. Bratislava : Samo, 2000. 1327 s.