KONIEC OSMANSKÉHO PANSTVA V STREDNEJ EURÓPE

I. 

Karlovský mier roku 1699 

alebo 

"Turci sem už nikdy neprídu"


Uplynulo tristodvadsať rokov


Stredná Európa v roku 1683 so systémom vazalských štátikov Osmanskej ríše a území  pripojených ako provincie Osmanskej ríše. Medzi vazalské štáty patrilo Valašsko, Moldavsko a Sedmohradsko, počas troch mesiacov aj kniežatstvo Horného Uhorska I. Tököliho, ktorý požiadal Turkov o vojenskú intervenciu voči slovenským mestám. Turci pomohli Tökölimu dobyť Košice, Fiľakovo a banské mestá a prenikli aj na Považie. Dobyli a vyplienili Trnavu. Na mapke vidieť aj podrobené slovenské územie, tzv. novozámocký "eyalet"-okres (Uyvar eyalet).
Stredná Európa v roku 1683 so systémom vazalských štátikov Osmanskej ríše a území pripojených ako provincie Osmanskej ríše. Medzi vazalské štáty patrilo Valašsko, Moldavsko a Sedmohradsko, počas troch mesiacov aj kniežatstvo Horného Uhorska I. Tököliho, ktorý požiadal Turkov o vojenskú intervenciu voči slovenským mestám. Turci pomohli Tökölimu dobyť Košice, Fiľakovo a banské mestá a prenikli aj na Považie. Dobyli a vyplienili Trnavu. Na mapke vidieť aj podrobené slovenské územie, tzv. novozámocký "eyalet"-okres (Uyvar eyalet).


Bez akéhokoľvek mediálneho záujmu dňa 29. januára 2019 uplynulo 320 rokov od chvíle, kedy sa víťazná Svätá liga na rokovaniach v Sremskom Karlovci dohodla s Osmanskou ríšou na tom, že Osmanská ríša už nikdy nevkročí do strednej Európy.


Máme v srdci Vojvodinu

Pre nás, Slovákov a Slovenky, je obzvlášť dôležité, že Sremski Karlovci (česky Sremské Karlovice, srbsky Сремски Карловци, nemecky Karlowitz, alebo Carlowitz, chorvátsky Srijemski Karlovci, maďarsky Karlóca, turecky Karlofça) je mesto a opština (územno-správna jednotka) nachádzajúca sa v okrese Južná Báčka v autonómnej oblasti Vojvodina v Srbsku. Celkovo sú vo Vojvodine Slováci treťou najpočetnejšou národnosťou. Len tak na okraj, slovenčina je jedným zo šiestich úradných jazykov vo Vojvodine. Slováci osídľovali toto územie v 18. storočí, bolo to vtedy, keď bolo riedko obývané a spustošené po ničivých nájazdoch osmanských vojsk. Do Vojvodiny si priniesli svoju pracovitosť a dodali jej novú energiu a život. Vďaka významným kultúrnym centrám v Kovačici a v Báčskom Petrovci si tu dodnes zachovali svoj jazyk, tradície a kultúru svojich predkov. Mohli sme sa o tom presvedčiť aj pri projekte Zem spieva, do ktorého sa naši krajania tiež zapojili.

Ešte stále sme v strednej Európe

Mesto Sremski Karlovci sa nachádza na pravom (južnom brehu) Dunaja, asi 70 km severozápadne od Belehradu a 10 km juhovýchodne od Nového Sadu, ktoré je hlavným a zároveň najväčším mestom Vojvodinského autonómneho kraja. Vojvodina susedí s troma štátmi: Chorvátskom, Maďarskom a Rumunskom a celkovo jej umiestnenie na severe Srbska na Panónskej nížine ju pričleňuje ku strednej Európe. Snáď aj preto bola Vojvodina kľúčovou oblasťou už v staroveku. Rímsku vládu s centrom v Sirmiu (Sirmium, dnes Sremska Mitrovica) vystriedalo významné slovanské osídlenie. V 9. storočí sem vpadli vojská staromaďarov, do roku 1521 patrila do Uhorského kráľovstva, kedy tu stála uhorská pevnosť Karom (najznámejšími vlastníkmi boli šľachtické rody Báthory a Morović). Od bitky pri Moháči (1526 ) a najmä po páde Banátu (1551) si ju postupne podmanila Osmanská ríša.

Mierový kongres v Sremskom Karlovci 24.10. 1698-26.1. 1699 potvrdil pozíciu Habsburskej monarchie v strednej Európe a narastajúci význam Ruska

Dňa 24. októbra 1698 sa začali mierové rokovania medzi štátmi zoskupenými vo Svätej lige (Habsburská monarchia, Benátska republika, Poľsko a Rusko) a Osmanskou ríšou v Sremskom Karlovci. Mierového kongresu sa zúčastnilo 150 delegátov, rokovalo sa striedavo vo Sremskom Karlovci a v petrovaradínskej pevnosti 72 dní, delegácie sa zišli celkovo 36-krát, kým sa dohodli na definitívnej písomnej podobe mieru, ktorý bol taký významný pre naše osmanskými výbojmi ťažko skúšané Slovensko. Mierové rozhovory sa prvýkrát v dejinách diplomacie odohrávali za okrúhlym stolom, aby nikto nesedel na čele a nepôsobil dominantne. Každá zo štyroch delegácií prišla vlastnými dverami, aby sa aj takto zdôraznila rovnosť medzi zúčastnenými stranami.

Osmanskú ríšu zastupoval reisefendi Rami a ako dragoman A. Mavrokordatos. (Dragoman bol tlmočník a prekladateľ a oficiálny sprievodca medzi tureckými, arabskými a perzskými krajinami a politickými strediskami Blízkeho Východu a európskymi veľvyslanectvami a konzulátmi a obchodnými miestami. Musel ovládať arabský, perzský, turecký a európsky jazyk diplomacie.) Rakúských habsburgovcov zastupovali grófi Kinský, Oettingen a Šlik, Ruské cárstvo Prokofij Bogdanovič Voznicyn, Polsko-litovskú úniu Stanisław Małachowski, Benátsku republiku Karlo Racini, Spojené nizozemské provincie Jakob Kolier a Anglicko William Patchet.

Význam Karlovského mieru pre krvácajúce Slovensko

Karlovský mier, t. j. mierová zmluva o ukončení vojny medzi Svätou ligou a Osmanskou ríšou, bola napokon slávnostne ratifikovaná 26. januára 1699 pätnásť minút pred polnocou, keď "majú hviezdy najlepšie rozmiestenie" v tom istom meste, kde sa rokovania aj začali- v Sremskom Karlovci.

Jej uzatvoreniu predchádzali pustošivé vojenské akcie Turkov proti habsburskej monarchii, ktoré sa začali v júli 1682 na podporu povstania I. Tököliho (spoločným postupom dobyli Košice, Fiľakovo a banské mestá a prenikli na Považie). Turci napriek podpisu prímeria (október 1682) obnovili už na jar 1683 vojenské akcie. Po začiatočných úspechoch (dobytie a vyplienenie Trnavy) utrpeli turecké vojská na čele s Kara Mustafom Pašom z Merzifonu roku 1683 ťažkú porážku pri Viedni. Následne boli porazení roku 1686 v Budíne, roku 1687 pri Moháči a roku 1691 pri Slankamene (dnes Stari Slankamen, Srbsko). Po rozhodujúcej porážke 11. septembra 1697 v bitke pri Zente (dnes Senta, Srbsko) cisárskym vojskom pod velením Eugena Savojského boli donútení uzavrieť s Habsburgovcami mier.

Mierová zmluva zo Sremského Karlovca s dobou platnosti 25 rokov definitívne zastavila prenikanie Turkov do strednej Európy a znamenala obnovenie celistvosti územia Uhorska. Turci boli nútení vzdať sa takmer všetkých území, ktoré v rámci Uhorska obsadili počas posledných vyše 150 rokov, habsburskej monarchii bolo vrátené celé územie Uhorska, Sedmohradska (s výnimkou Temešvárskeho ejáletu a Banátu), Chorvátska a Báčky i časť Slavónska. Poľsku bolo vrátené Podolie a pravobrežná Ukrajina, Benátskej republike polostrov Peloponéz. Rusko podpísalo s Osmanskou ríšou dvojročné prímerie, roku 1700 však uzavretím Konštantínopolského mieru získalo prístav Azov, a tým aj prístup k Čiernemu moru.

O mier žiadala hlavne oslabená a porazená Osmanská ríša, nad ktorou sa začalo "zmrákať", najlepšie obdobia rozmachu (1299-1453), expanzie a vrcholu (1453-1566) už mala dávno za sebou a čakali ju dekády stagnácie a reforiem (1566-1827). Na scénu nastúpilo s vojenskými úspechmi Rusko, ktoré sa stalo skutočnou hrozbou pre Osmanskú ríšu. V nasledujúcich desaťročiach bolo Turecko razantným spôsobom vytláčané aj z ďalších európskych území. Na rad prišlo (s podporou Ruska) oslobodzovanie Balkánu, územia, cez ktoré Turci prvýkrát vtrhli do strednej Európy, aj k nám na Slovensko. Stopäťdesiat rokov krviprelievania a zotročovania obyvateľov Slovenska tureckými šabľami-jatagánmi a šípmi rabujúcich tatárskych oddielov sa skončilo.